Život podľa Sofi (Life by Sofi)

Je to dosť otrepaná téma, ale niektorí ľudia stále nechápu celú pointu toho. Spýtajú sa: "Načo ich zachraňovať? Prečo ich neutratia?" Ohŕňajú nosom nad tým, akí sú psíkovia žijúci na ulici špinavý, nad ich blchami a celkovo nad ich existenciou. Ja sa zase pýtam samej seba, ako je možné, že sú ľudia tak nezodpovední a tak bezcitní, že sú schopní vyhodiť na ulici, pokojne aj do mínusových teplôt hoci len malé šteniatka? Kde vlastne tento problém vzniká? To už sme fakt takí krutí, že ohrozíme život tak nevinného stvorenia? Samozrejme si poniektorí ešte aj dobre zanadávajú, keď na ulici stretnú túlavého psa. Ako keby za to ten pes mohol. On predsa nemôže za hlúposť ľudí, ktorí ho vyhodili. Sám sa snaží prispôsobiť životu na ulici, ťažkým podmiekam. Naozaj ma zaráža, ako sa ľudia k týmto zvieratám správajú a preto chcem poukázať na tento problém. Takto sa totiž líšia psy, rovnako ako ľudia, podľa životnej úrovne. 

Na ulici:

Psík nemá čo jesť, málokedy niečo nájde na zemi, pretože odpadkové koše a kontajnery sú príliš vysoké a takisto sa nestáva, že by mu niekto dal niečo normálne. Tým pádom je psík podvíživený a začína slabnúť. Spáva na ulici v mnohých prípadoch aj v obrovských zimách a tak často prechladne a následne môže zdochnúť. Šteniatka sú ešte náchilnejšie, pretože sú menšie a slabšie. Ľudia psíka často odháňajú, neraz aj kameňmi či palicami. Tým pádom psík stráca dôveru, bojí sa a bráni sa. Keď ho niekto aj chce pohladkať, nenechá sa, dokonca môže uhryznúť. Ale to NIE JE jeho chyba. Je to chyba ľudí, ktorí mu ubližovali. Mnohokrát sa tieto psy potulujú popri cestách a tak môžu zaviniť aj dopravnú nehodu, či svoju vlastnú smrť. Pohybujú sa vo svorkách, v ktorých je vždy nejaký vodca a slabších jedincov alebo psov z iných smečiek môžu doráňať, v niektorých prípadoch aj zabiť. Ak sa tieto psíky včas nedostanú do útulku alebo do dobrých rúk, zahynú alebo sa môžu stať mimoriadne nebezpečnými. Ďalej sa u nich vyskytujú rôzne nebezpečné choroby, ktoré sa môžu prenášať ale nemusia. V mnohých prípadoch sú tieto psy poriadne špinavé, smradľavé a zablšené. Navyše sa môžu vyskytnúť aj problémy so srsťou, kožou či zubami. Ťažko si hľadajú cestu späť k človeku a možno ju ani nikdy nenájdu, pretože ich dôvera má tiež hranice. 

V útulku: 

V útulku sa psíky majú o čosi lepšie. Dostávajú pravidelne žrať a piť, majú teplé miesto na spanie ale stále sú uzavreté v klietkach. Každý má pridelenú možno jednu hračku, ale aj to je predsa len lepšie, ako život na ulici. Poprípade si nájdu kamarátov a už sa nestávajú obeťami bitiek, naopak sa spolu hrávajú. Starajú sa o nich ľudia, ktorí ich majú radi ale predsa to nie je to, po čom každý psík túži. Na vychádzky chodia pár krát v týždni, koterce majú v určitých časových intervaoch určite dosť špinavé. Stále sú vonku, aj napriek tomu, že už spia na teplej deke. Chodia síce k veterinárovi, ale neustále sa nájde jedinec, ktorý trpí nejakou chorobou alebo infekciou a tým pádom je tam riziko, že sa nakazia aj ostatní. Možno dokonca všetci. Psíky v niektorých z útulkov nemôžu ostať celý čas a tak majú niektorí nešťastníci istú smrť. Vzhľadom k tomu, že sa im šudia venujú, získavajú časom akú-takú dôveru, ale stále nie sú celkom dôverčivý. Jediný nesprávny pohyb môže zaručiť obranný útok alebo celkové stratenie dôvery. A aj keď väčšina psíkov nájde domov, niektorí také šťastie nemajú a v útulku aj zostarnú a nakoniec aj zdochnú. Samozrejme, ľudia viac obľubujú šteniatka, pretože sú malé a zlaté, lenže aj ten chudák starší psík, bol niekedy šteňaťom. 

Doma:

Psíkovia, ktorých majú mnohí z nás doma, sú tí najšťastnejší. Majú stravu 2-3krát denne, vychádzky 2krát denne alebo sa dokonca celý deň i noc voľne pohybujú po záhrade, čo si psíkovia z útulku nevedia ani predstaviť. Poniektorí, ako napríklad aj ten môj, majú prístup na posteľ a aj napriek tomu, že má svoje miesto, radšej spáva na mojom vankúši. Keď nie som doma, zaručene čaká a dokonca niekedy aj plače. Samozrejme aj takýto psíkovia sú náchylní na rôzne choroby. Lenže ich majiteľ to vyrieši. O tých na ulici sa nemá kto postarať. Psík, ktorý nikdy neokúsil život na vlastnú päsť je hravejší, dôverčivejší a šťastnejší. Pravdaže sa môže stať, že ani takýto psík človeku úplne neverí a keď sa mu niečo nepáči, môže zaútočiť. Psy, ktoré majú majiteľov sú väčšinou vyčvičené a keď urobia niečo dobre, dostanú pochúťku. Mnohé z nich sú až rozmaznané (ako napríklad ten môj), pretože majú dovolené mnohé veci. No a napokon sa im dostáva najviac lásky, často sú považované za členov rodiny. Majú v sebe viac dôvery, pretože majú stabilného pána, o ktorom vedia, že patrí iba im. Mnohokrát v nich človek nájde najlepšieho kamaráta, či bútľavú vŕbu. A najlepšie na tom všetkom je, že to nikomu nepovedia. 

Nikto z ľudí, ktorí urobia niečo také, ako to, že vyhodia psíka na ulicu alebo ho "odložia" do útulku, si ani neuvedomujú, ako veľa to zmení. V ich živote sa nezmení nič, ale život toho psíka sa úplne zmení, zničí. Všetci psíkovia si zaslúžia našu lásku. Bezhraničnú ako je tá ich. Bez akýchkoľvek výnimiek. Psík si tiež nevyberá podľa toho, čo máš na sebe, ako voniaš či zapáchaš a či máš veľa peňazí. Chce len k niekomu patriť. Kúpiť si psa, je ako svadba. Mal by si tu byť pre neho, keď mu bude najhoršie, keď bude chorý alebo starý a mal by si sa s ním aj rozlúčiť, keď ťa bude opúšťať. Pretože on to tak robí. Príde k tebe, keď plačeš, teší sa s tebou, je solidárny, keď si chorý alebo na neho práve nemáš náladu. A keby si ho nečakane opustil, akoby stratil veľký kus seba, svojho srdca. 

Sofi